Po všetkej skaze a stratách na životoch, ktorými si Európa a svet kvôli druhej svetovej vojne museli prejsť, malo po kapitulácii porazených mocností konečne prísť ochladzenie nápeťa. No a ochladzenie veru aj prišlo, nevšak také, aké by sme si asi predstavovali. Svet sa rozdelil na dva ideologický a politicky nezmieriteľné tábory a medzi bývalými spojencami druhej svetovej vojny začalo čoraz viac prerážať potlačané nepriateľstvo.
A tak sa ľudstvo vrhlo do ďalšieho globálneho konfliktu, do studenej vojny. No aj napriek tomu, že medzi superveľmocami nikdy neprišlo k priamému horúcemu vojnovému konfliktu, ich ochladnuté vzťahy sa pretavili do všetkých oblastí života bežných ľudí, vrátanie Československa, ale aj do zástupných lokálnych konfliktov v rôznych častiach sveta. V dnešnom videu vám porozprávam o tom, aké dôsledky mala druhá svetová vojna, Ako sa z bývalých spojencov stali súperi? A prečo vlastne začala studená vojna?
Často sa ma tu v komentároch a aj na Instagrame pýtate na literatúru, ktorú by som odporúčila k našim národným alebo aj k svetovým dejinám 20. storočia. Je to napríklad aj táto séria, ktorú mám zo stránky Preškoly.sk. Ono, nájdete tam aj perfektné učebnice, ako napríklad túto. a kníhy, alebo napríklad aj dejepísne atlasy, alebo také tie karty, ktoré možno poznáte ako tie obrovské mapy, čo sme používali na hodinách dejepisu, aj rôzne školské pomôcky. Zatiaľ vždy, keď som niečo potrebovala objednať z takéhoto dejepísneho školského charakteru, ale aj bežné knihy, išlo som sa najprv pozrieť na ich stránku, či to majú v násklade, pretože oni majú oveľa nižšie ceny než ostatné kníh kúpectva.
Napríklad aj Krutý kontinent od historika Chitalova majú približne o 5 eur lásnejší než Indie. A mimochodom, toto je kniha, ktorú naozaj odporúčam k téme konca druhej svetovej vojny a toho obdobia, ktoré začalo bezprostredne po maji 1945 v Európe. Ono to nebolo úplne tak, že keď druhá svetová v Európe skončila, tak zrazu...
Prišiel mier, všetci sa rozotekali domov, začali si zakladať rodiny, kupovať spotreby, až žiť šťastne, až kým nepomreli. Mnoho veci, ktoré sa diali v 40. rokoch po vojne, majú veľký a často smutný význam. A táto kniha to rozoberá do detailu.
Takže tak, keď niečo budete potrebovať, spomente si na preškoly SK a teraz poďme späť k téme. Ku koncu druhej svetovej vojny začalo byť členom proti hitlerovskej koalície jasné, že v mierových časoch nebudú môcť spolupracovať tak, ako to dokázali v období, keď mali spoločného nepriateľa. Ciele predstaviteľov Veľkej trojky boli úplne rozdielne.
Mimochodom, okrem prezivky Veľká trojka sa im hovorilo aj Podivná aliancia, pretože ju tvoril predstaviteľ najväčšieho kapitalistického štátu sveta, Spojené štáty americké, najväčšieho socialistického štátu sveta, sovietský zväz a najväčšej koloniálnej veľmoci. spojené kráľovstvo. Títo traja boli nútení spolupracovať ako najlepšie vedeli. Spojili svoje bojenské a ekonomické prostriedky, aby zastavili a zvrátili územnú expanziu osy v európskom a tichomorskom priestore. No veľkú trojku po celý čas vnútorne trápili rôzne problémy, obavy a aj vzájomné podozrenia.
Ešte počas druhej svetovej vojny boli momenty, keď Roosevelt a Churchill hovorili o Stalinovi takto. Ak sa k nemu budeme my správať ako k členovi nášho klubu, bude sa tak správať aj on. Stalin však nebol tý politika, ktorý by stál o nejaké rádové členstvo v ich klube.
On mal svoj vlastný klub a tam bol šéfom iba on. Stalinoveru nebol ani taký typický diktátor. Mal práve že nízku postavu, mykší hlas, meravé rameno, nereval tak ako Mussolini alebo Hitler. Bol aj celkom manipulatívny, ale zo všetkého najviac...
Bolo paranoidne. A tak medzi Moskvou a západnými spojencami začali vznikať trenice už počas vojny. Prvý zásadný problém, ktorý vytvoril Trhliny vo vojnovej aliancii, bol problém s otvorením západného frontu.
A ak si spomínate z predchádzajúceho videa, pre sovietský zväz začala druhá svetová vojna už v roku 1941. Doslova bojovali o svoju existenciu a Stalin po celý čas tlačil na to, aby sa západný front otvoril čím skôr. Bol presvedčený, že iba okamžitá a totalná invazia jeho spojencov do západnej Európy na územie okupovaného Francúzska prinúti Hitlera premiesniť obrovské množstva jednotiek z východného frontu na západ. To však nebolo také jednoduché. Pre Churchill-a by to bola v čase, keď to Stalin požadoval, Fakticky vojenská samovražda. Potrebovali na to roky príprav.
Navyše Churchill bol presvedčený, že lepšie by bolo začať zo Stredozemného mora na Apenínsky polostrov a tak invázii na západe došlo až v lete 1944. Dovtedy šek spojenci Stalina aspoň materiálne podporovali. Churchill hneď po začiatku operácie Barbarossa uzatvoril so sovietmi anglosovetskú dohodu a Američania v rámci programu Land Lease podporovali všetky štáty, ktoré bojovali proti nacistickému Nemecku a ich spojencom. Sovjetskému zväzu na úver dodávali nevyhnutný vojnový tovar, ako konzervované potraviny, oblečenie, nákladné auta, lietadla či lieky. Celkovo do sovietského zväzu dodali 18 miliónov tón rôzneho tovaru.
A stýkali sa aj delegácie, ktoré neustále cestovali medzi Londýnom, Moskvou a Washingtonom a pri niekoľkých príležitostiach. uskutočnili aj strategické stretnutia v podobe konferencie v Teheráne, na Jalte a v Postupime. Tam všetky strany predosteli svoje predstavy o povojnovom úsporiadaní sveta.
Stalin však preň ho neskore otvorenie západného frontu bral ako potvrdenie vlastných obáv a paranoje, že Spojené štáty Americká a Veľká Británia sa nesnažia poraziť iba Nemecko, ale aj Sovjetský zväz a aspoň ho čo najviac oslabiť. Druhý zásadný problém, ktorý prispieval k ochladeniu vzťahov Veľkej trojky, bol vývoj atomovej bomby. Stalin o nej vedel už v roku 1942 vďaka agentom v Los Alamos. Stalin si kladol otázku, prečo mu o tom západní spojenci nič nepovedali.
On sám pritom tiež neinformoval o súbežne prebiehajúcom rúskom výskume. Jeho všade pritomná paranoja ovplyvňovala úsilie spojencov aj pri zásobovaní a vojenskej pomoci Sovjetskému zvezu. V zime počas polárnych nocí sa spojneckým konvojom s vojnovým materiálom plavilo bezpečnejšie, no počas svetlejších období spojenci potrebovali umiestniť na ochranu torpedové bombardery.
Stalin však nesúhosil s umiestnením ďalšieho personálu. Všetkých spojencov považoval za špionov. Churchill a Roosevelt však nereagovali na túto Stalinovú nedôveru nedôverou. Najmä teda Roosevelt nie.
Nechcel Stalina izolovať. Moskvu potreboval záčleník do svetového spoločenstva. Jeho predstava o mierovom úsporedaní sveta zahraňala aj priateľstvo medzi Sovjetským zvezom a Spojenými štátmi. Vzťahy s Churchillom a Veľkou Britániou boli samozrejme tie najbližšie. Už v lete 1941 podpísali Atlantickú chartu, v ktorej sa zaviazali vo svete presadzovať demokraciu.
Táto charta bola základom modernej organizácie Spojených národov. Ponúkli to aj Stalinovi. Tento však považoval za také prázdne tliachanie, neskôr to však tiež podpísal, no Roosevelt sa po celú dobu snažil Stalina presviečať o tom, že britsko-americké priateľstvo nie je námierne voči nemu.
Uvedomoval si, že do povojnového obdobia by potreboval aj iných partnerov. Stalina ešte k tomu aj zvláštnym spôsobom obdivoval za všetku tú prísnosť a schopnosť ubraniť sa pred nacistami a zo solidarity s ním sympatizoval. Dokonca mu hovoril familiárne, Uncle Joe. No a Churchill ten myslel inak. Po celý svoj život bol orientovaný protikomunisticky a imperialisticky.
Po roku 1940 sa pre ňo síce stalo prvoradím poraziť nacistické Nemecko, no nikdy Stalinovi nepodlahol tak ako Roosevelt. Na jeseň 1944 si uvedomil, že vojska Červenej armády postupujú na západ až príliš rýchlo a že Sovieti budú v Nemecku skôr než Briti. Preto v oktobri ocestoval do Moskvy a tajne navrhol Stalinovi rozdelenie sfer vplyvu.
Na papier spísal krajiny východnej Európy, Stredomoria, s percentuálnym podielom a Stalin to potom už len odfajkol. Toto stretnutie tiež dopomohlo obzniku studenej vojny. Imperialistické zmyšľanie Čerčila a Stalina automaticky zbavovalo národy východnej Európy ich voľby vlastnej cesty po vojne.
Rozdelenie Európy z moskovského rokovania nebolo však nikdy oficiálne potvrdené a ani spomenuté na žiadnej konferencii či iných stretnutiach. A ako ste si mohli všimnúť, vôbec sa tam nespomínali zvyšné východoeurópskej krajiny, ani Československo či Polsko. Avšak potvrdil sa tým akýsi základný princíp, že Sovjetský zväz a západné mocnosti si budú navzajom rešpektovať sféry vplyvu toho druhého.
Pred definitívnym koncom vojny sa konali tri oficiálne stretnutia, alebo presnejšie povedané konferencie, ktoré rozhodli o povojnovom delení sveta a aj o vzniku studenej vojny. Teheránska, Jalska. Postupinska. Pri Teheráne je najdôležitejšie si zapamätať, že Stalin tam požadoval otvorenie Západného frontu a slúbil Spojeným štátom americkým, že pomôže s Japonskom. Na stôl vtedy prišla aj otázka Polska, bol december 1943 a Churchill vtedy chcel obnoviť Polsko v takých hraniciach, aké malo po prvej svetovej.
Stalin si však územie, ktoré získal po pakte Molotov-Ribbentrop, chcel nechať a Polsko navrhoval odškodniť. na západe. Diskutovalo sa vtedy aj o oslobodení Juhoslávie a dvoch skupinách, ktoré tam pôsobili, Ďavicovi partizáni pod velením Tita a Pravicovi četníci pod velením Mihajloviča a ich podpore.
Jálcká konferencia sa odohrala začiatkom roka 1945, kedy už bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá. Aj hlavné body stretnutia tomu zodpovedali. Diplomáti Roosevelt a Churchill cestveli takmer 6 hodín kolonie aut po drsných cestách na miesto stretnutia.
Bol to zámer. Stalin to využil na to, aby spojencom ukázal zničenú krajinu a naladil ich na správnu nuotu. Aj samotná Jalta, ktorá kedysi bola slávnym císarským letoviskom, nevyzerala dvakrát dobre.
Nemci tam toho nechali po sebe veľa a sovietom sa podarilo zrekonštruovať iba hlavné gro pre potreby účastníkov samitu. V Jalte sa dohodli na spôsobe ukončenia vojny. Prioritou bola bezpodmienečná kapitulácia nacistického Nemecka.
Po vojne malo byť Nemecko okupované a spolu s hlavným mestom Berlin rozdelené na štyri okupačné zóny medzi Francúzsko, Veľkobritániu, Spojené štáty Americké a Sovjetský zväz. Pre každú časť platila branná moc danej mocnosti. Vytvorili Spojeneckú radu pre Nemecko, no a druhým bodom rokovania boli reparácie, pričom mementom zostávala Versailleská zmluva. Každý z výťazných mocností si mal čerpať reparácie zo svojej okupovanej časti, z priemyselných podnikov, alebo aj nutených prác. Najproblemovejšou otázkou bolo Polsko.
Bola to domena Stalina. Voči východnej Európe sa Stalin vždy správal imperialisticky a agresívne. Myslel si, že po výhre v druhej svetovej vojne si daná strana bude môcť uplatňovať na oslobodenom území vlastný systém. Domnieval sa dokonca, že komunizmus sa tam bude príjmať veľmi ľahko, pretože na daných územiach boli rozsiahle sociálne nepokoje po vojne.
V prípade Polska trval aj nadalej na obnovení hraníc z čias Cárskeho Ruska a paktu Molotov-Ribbentrop, pričom navrhoval odškodniť Poliakov na úkor Nemecka. Tento bod veľmi odporoval predstavám západu. Neboli si istí, či Stalin nebude chcieť v Polsku rovno nastaviť komunizmus, A či má v pláne vôbec tolerovať ostatné okolité krajiny? Už tu bolo cítiť, že Moskva a Washington chcú presadzovať úplne odlišné priority. Za takéto územné ústupky Stalin dal garanciu domácich a slobodných volieb vo východnej a strednej Európe.
Ďalšou otázkou bola organizácia Spojených národov, ktorá bola zase veľmi blízka srdcu Roosevelta. Chcel do nej začlniť aj Rusov. Aj tu bol Stalin pomerne drzý, súhlasil, ale najprv požadoval kreslovo valnom zhromaždení za každú zväzovú krajinu.
Napokon sovietský zväz dostal tri hlasy, jeden za Rusko, jeden za Ukrajinu a jeden za Bielorusko. No a pokiaľ išlo o Japonsko, Roosevelt považoval za veľmi dôležité, aby Rusi taktiež pomohli a viedli útok cez Mandžusko. V tom čase ešte nikto netušil, aké dopady môže mať atomová bomba, Stalin prísľubil, že pomôže.
ale chcel za to Kurilské ostrovy v Sachalin. No a posledný summit antifašistickej koalície sa zvyšil v lete 1945 v postupime pri Berline. Keďže Churchill prehral v Británii voľby, na rokovania prišiel nový premiér Clement E. Lee a prezident Spojených štátov Franklin Delano Roosevelt medzitým zomrel a tak na miesto neho prišiel nový prezident Harry Truman. A minimálne zo strany Washingtonu bol cítiť rozdiel v prístupe.
Truman bol oveľa bojovnejší a silný antikomunista a Stalina rozhodne nepovažovala za strička Jova. A to najmä kvôli tomu, čo vyviedol v Poľsku a ako porušil prísľub z jihalskej konferencie. Hlavná metóda, akou Stalin a sovietský zväst presadzovali svoju silu vo východnej a strednej Európe, bolo vytvorenie vlád s komunistickou dominanciou.
Aj napriek tomu, že dal Churchillovi a Roosevaldovi záruky, že zachová suverenitu Polska a umožní slobodné demokratické voľby, neurobil tak. Posunul hranice, vyhnal Poliakov a voľby, ktoré organizovali okupačné sovietské vlasti, ...sovietské orgány sfalšoval a v Poľsku zaviedol novú komunistickú vládu. Na postupným konferencii dokonca všetky tri mocnosti uznali túto sovietskú vládu a v skutočnosti to znamenalo konec uznania poľskej demokratickej exilovej vlády z osídlom vojne.
Najhlavnejší bod rokovania bol však program 5D, ktorý zjednocoval ciele okupácie Nemecka. 5D ako demilitarizácia, či rozpustenie armády a oslabenie vojska, Denacifikácia, zbavenie nacistickej ideológie nemeckej a rakúskej spoločnosti, demokratizácia, znamenala zmenu režimu, dekartelizácia, zbavenie vplyvu monopolov a prechod od národného hospodárstva na voľný trh a decentralizácia, čiže reorganizácia moci a posunutie rozhodovania z centralnej najvyššej autority na nižšie úrovne. Pojenci sa tu zhodli na tom, že nacistickí vojnoví zločinci by mali byť postavení pred súd a neskôr sa vďaka tomuto rozhodnutiu uskutočnili norimberské súdne procesy, na ktorých prvýkrát zaviedli zločin proti ľudskosti. Rovnako ako aj Nemecko a Berlin, tak aj Rakúsko a Viezeň mali byť rozdelené do štyroch zón.
Ďalej sa rozhodlo o odsunoch menšin mimo hraníc ich krajiny, aj napriek tomu, že deklarovali, že presuny majú prebiehať usporiadane a humánne, podľa moderných odhadov počas tohto procesu Zomrelo 600 tisíc až 2,2 milióna Nemcov. V priebehu postupinskej konferencie sa Truman Stalinovi zveril o mocnej novej zbrani, ktorá by vojnu dokázala skrátiť. Stalin, síce o nej už vedel od svojich špiónov, zostal prekvapený a ocenil podporou Trumana.
Aj keď pre USA a VB bol postup Stalina, ktorý pomalinky, ale isto, úťahoval slučku okolo krku východnej Európy. Veľkým sklamaním zo začiatku existovalo iba málo príčin, aby sa obávali, že to bude mať vážnejšie dôsledky pre celý svet. Viete, na východnú Európu bolo ešte v tom čase nazerané, že je tradične súčasťou nemeckej a rúskej sféry vplyvu. Pre Spojené štáty americké to bolo úplne mimo sfér vplyvu a keďže nemecká ríša bola porazená, tak pragmatickí západní spojenci predpokladali, že Sovjetský zväz sa bude snažiť vyplniť toto mocenské vákum. A bohužiaľ, veľmi neskoro pochopili, že sovietský vplyv vo východnej Európe znamenal aj bezvýhradné zavedenie režimu.
Stalin upevňoval svoju moc a západ neschopný zasiahnuť akýmkoľvek spôsobom sa iba bezmocne prizeral, ako rozširuje svoj vplyv. Začalo to potlačením polského protikomunistického hnutia, prenasledovaním ich domácej armády. Pokračoval v okupácii a sovietizácii pobaltských krajín, ktoré obsadil na základe Paktu Molotov-Ribbentrop. Ďalej vo všetkých východoeurópskych krajinách, kde ešte 2-3 roky po vojne prežíval systém viacerých politických strán, sa uskutočnili postupne komunistické prevraty a zakazovali sa opozičné strany.
Hrozbu pre západnú Európu stále viac zvýrazňovala aj samotná prítomnosť sovietskej armády v strednej a východnej Európe. O to viac v časoch, keď Spojené štáty demobilizovali a stahovali svoje vojska z Európy. Západ sa začal obávať, že Moskva bude chcieť roširiť svoju moc aj mimo svoje sféry vplyvu. Toto všetko donútilo Spojené štáty americké k prehodnoteniu svojho blahosklonného postupu a schválili memorandum o západu.
o vojenských strategií v povojnovom období. Medzi americkými diplomátmi, ktorí v tom čase pracovali v Moskve, bol aj tento pán na obrázku. George Keenan, analytik, ktorý sa špecializoval na dejiny a politiku Sovjetského zväzu.
V februári 1946 poslal do Washingtonu tzv. dlhý telegram, ktorý obsahoval 8000 slov a analýzoval v ňom vtedajšiu sovietskú zahraničnú politiku. Kennan inšpiroval vytvorenie novej stratégie pre zahraničnú politiku Spojených štátov proti rozpínavosti komunizmu.
Táto teória v princípe hovorila, že úlohou západu je vytrvalo odolávať expanzívnej politike Sovjetského zväzu a ten sa po dlhodobom tlaku rozpadne úplne alebo postupne zmenší svoju moc. Zvarovaním západných demokracií predstúpil predsvet aj Winston Churchill. Po svojom prejave v severoamerickom meste Fulton, v marci 1946 taktiež potvrdil zmenu politiky Veľkej Británie.
Obvinil sovietský zväz totalitarizmu, vmiešavania sa do záležitosti štátov Strednej a Jvovýchodnej Európy a vyzval Spojené štáty na vytvorenie pevného zväzku, ktorý by bol schopný čeliť sovietskej hrozbe. Počas prejavu použil termín železná opona, ktorý predstavuje imaginárnu hranicu, rozdelenia Európy na západný a východný blok. Na základe Churchillovho prejavu a Kinnanovho dôleho telegramu sa skoncipovala Trumanová doktrína, tzv.
containment, doktrína zadržiavania komunizmu, ktorá garantovala podporu štátom a režimom ohrozeným vonkajším tlakom komunizmu. Prvým prejavom, alebo lepšie povedané výkonom Trumanovej doktríny bola podpora greckým demokratom v občanskej vojne medzi komunistickými partizánmi a monarchistami v marci 1946. Po troch rokoch to skončilo víťazstvom demokracie, a to aj kvôli pravdepodobnosti, že Stalin asi rešpektoval percentuálnu dohodu z Moskovskej konferencie a tak sa do občianskej vojny nemiešal tak, ako povedzme, že mohol. To, prečo sa darilo v niektorých štátoch komunizmu, bolo aj kvôli zlej ekonomickej a hospodárskej situácii po druhej svetovej vojne. Z toho dôvodu bolo potrebné spraviť kroky, ktoré povedú k hospodárskej stabilizácii.
Západ si veľmi dobre uvedomoval chybu, ktorá sa stala po prvej svetovej vojne v Nemecku. Bajmarská republika bola tak zadlžená a zaťažená reparáciami, že výsledkom vysokej inflácie a kriz sa stal fenomen Hitler. A tak tri mesiace po prijatií Trumanovej doktriny vypracovali záchranný ekonomický plán európskej obnovy s názvom Marshallov plán.
Kremľ mal voči tejto iniciatíve výhrady. Nechcel, aby Západ takýmto spôsobom zvyšoval svoj vplyv na východnú Európu. Stalin bol síce z početku tejto ponuke otvorený, no svoj pohľad veľmi rýchlo zmenil hneď potom, ako sa dozvedel, že úvery sa budú poskytovať iba za podmienok hospodárskej spolupráce a pomoci sa poskytuje aj rozdelenému Nemecku. Sovetský zväz plán odmietol a medzi svojimi partnermi a satelitmi začal šíriť tvrdenie, že maršalizácii treba vzdorovať a sabotovať ju.
Československo a Polsko z počiatku súhlasili s účasťou na konferencii v Paríži k maršalovmu plánu, no naša horlivosť po prijatí pomoci bola sovietmi udusená v zárodku. Vyhlásením a prijatím maršalovho plánu de facto vznikol západný blok, a to Stalinovi nabúralo vízie a plány z Európov, ktorá časom... podľahne komunizmu. Jeho reakciou na túto skutočnosť začala byť snaha o upevnenie si moci vo východnej a strednej Európe. Zosilnil tlak v Nemecku, blokadou západných sektorov Berlína v roku 1948, ktorá trvala rok.
Snažil sa tak vytlačiť západných spojencov z mesta. Nechce netým však vyvolal reakciu západu, ktorá vyústila jednak do zjednotenia západného Nemecka a jednak do vytvorenia vojenskej obrannej aliancie NATO. Posledná krajina východnej a strednej Európy, ktorá padla do spárov Sovjetského zväzu, bolo naše Československo februárovým prebratom v roku 1948. Stalin vytvoril Informbiro, organizáciu, ktorá koordinovala činnosť všetkých komunistických nutí a strán, radu vzajomnej hospodárskej pomoci, čo bolo zjednodušene povedané sovietská odpoveď na Marshallov plán začínajúcu integráciu západnej Európy.
A v roku 1955 Sovjetský zväz vytvoril Varšavskú zmluvu, vojenskú organizáciu, ktorá bola odpovedou na vznik NATO. Svet sa pomaly, ale isto takýmito krôčikmi definitívne rozdelil na dva znepriateľné tábory. Medzi dvoma superveľmocami, Spojenými štátmi americkými a Sovjetským zväzom a medzi západným a východným blokom začalo niekoľkoročné vzájomné súperenie.
Nikdy nepreráslo do p... priameho vojenského stretu. Stiahovalo sa však na takmer 50-ročné obdobie, počas ktorého v niektorých častiach sveta prebiehali aj skutočné, nieraz krvavé vojny.
Rôzne jej fázy a kľúčové udalosti pokrývajú takmer celú druhú polovicu dejin 20. storočia. Studená vojna je naozaj komplexná téma, je to zložitý konflikt, ktorý sa dá študovať z rôznych uhlov pohľadu a aj ja mám na tomto kanáli už niekoľko videí, ktoré sa tým mám 100% obdobia venujú aj. podrobnejšie, no a ďalšie budú príbudať.
Ďakujem vám za pozornosť a na záver nezabudnite. Ak sa vám toto video páčilo, tak pomôžte tomuto kanálu rástať a vidíme sa na budúce.