Prvá svetová vojna zasiahla do všetkých oblastí ľudského života. Mala totálny charakter. Ovplyvnila nielen životy vojakov, ale všetkých obyvateľov z účastnených krajín. No a neodohravala sa iba na bojskách, ale dokázala mobilizovať ľudí aj na tzv. domácom fronte.
Počas vojny sa neustále pripomínalo, že aj keď civilisti nestríľajú priamo zo zbraní, stále sa účastnia vojny. Najmä robotníci a robotníčky, ktorí vyrábali muníciu, zbranie, lode, tanky a jedovatý plyn. Alebo aj farmári a farmárky vo vidieckých oblastiach, ktorí pestovali jedlo, chovali zvieratá a poskytovali rôzne iné suroviny, ktoré potom úradníci a vláda mohli prídeľovým systémom distribuovať tam, kde to bolo potrebné. Od všetkých civilistov sa očakávalo, že sa prestanú sústrediť na svoje vlastné každodenné strasti a že celú svoju energiu investujú do materiálnej podpory pre bojový front.
Bežný pracovný deň bol dohodobo venovaný iba vojne a ne budovaniu bývania, infraštruktúry alebo poskytovaniu lekárskej starostlivosti. Politici sa domnievali, že kritika a bežné stiažnosti znútra musia byť nateraz odložené, pretože existovala vonkajšia hrozba pre celé spoločenstvo. Domáci front sa tak v záverečnom roku vojny stal miestom napäťa a mnohých otázok. Vojna otriasala humanistickými ideálmi demokratického úsporiadania spoločnosti, priniesla vlnu sociálneho a nacionálneho radikalizmu a vyvolala ďaleko siahle politické, územné a spoločnoskokultúrne premeny. No a ak mala táto vojna čokoľvek vyriešiť, tak sa to rozhodne neudialo.
Paradoxne bola Európa na konci Prvej svetovej vojny ako súd plný strelného prachu. Akákoľvek iskryčka... by mohla vyúsiť do občianskej vojny a revolúcie. A preto bolo kľúčové dať za touto etapou definitívnu bodku a vytvoriť trvalý mier, ktorý nastolí nový svetový poriadok. Prvá svetová vojna skončila víťazstvom dohody.
Takzvaná Veľká štvorka, Spojené štáty Americké, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko vedeli, že musia konať rýchlo a efektívne. Všetci mali spoločný cieľ. Potrestať Nemecko, donútiť ho platiť a v konečnom dôsledku predísť tomu, aby v budúcnosti započalo ďalšiu vojnu.
Výrazné rozdiely v spojneckých predstavách však boli v tom, ako tento cieľ dosiahnuť. Prioritou francúzov bola bezpečnosť. Počas vojny francúzskou trpelo obrovské hospodárske škody a straty na životoch a za posledných 50 rokov ich Nemci napadli už dvakrát.
Chceli pokračovať v spojnestve s Amerikou a Veľkou Britániou a zároveň chceli, aby im boli kompenzované straty za vojnu a aby Nemecko bolo čo najslabšie. Cieľom Britov bolo udržať prestíž svojho impéria a rovnovahu síl v Európe. Nechceli, aby Nemecko bolo príliš slabé, pretože by to mohlo padnúť vhod Bolševikovi a zároveň nechceli, aby sa Francúzsko stalo príliš silný. Briti sa však taktiež chceli ubezpečiť, že im Nemecko v budúcnosti nebude koloniálnym a ani obchodným konkurentom a dúfali, že britský tovar bude dominovať na trhu.
Američania chceli, aby sa Nemecko zotavilo ekonomicky, pretože voľný obchod považovali za základný kameň stabilného mieru. Zároveň boli hlavným výťazom vojny. Ich priemysel zaznamenal minimálne straty a stali sa hlavným veriteľom európskych spojencov. Bez ich pomoci by dohoda nemohla dosiahnuť rozhodujúcu prevahu.
A preto mali aj svoje vlastné požiadavky. Chceli, aby vznikla spoločnosť národov, ktorá by sa mohla stať nástrojom bezpečnosti pre celý svet. O Taliansku by sa dalo povedať, že bolo v podstate porazeným medzi výťazmi.
Do mierových rokovanií išli s veľmi optimistickými územnými požiadavkami a kvôli pocitu ukryvdenosti mierové rokovania aj predčas neopustia. No a pokiaľ ide o Nemcov, tak tí predpokladali, že o miery prebehnú rokovania aj za ich prítomnosti a že bude založený na 14 bodoch amerického prezidenta Wilsona a na diplomatických odkazoch medzi Nemeckom a Spojenými štátmi, ktoré prebehli ešte na jeseň 1918. A tak sa v januári 1919 v Paríži zišli delegáti z viac ako 30 štátov. Započali mierovú konferenciu, ktorá bola najvýznamnejšou iniciatívou svojho druhu.
Aspoň teda odčiať z viedenského kongresu, ktorý sa odohral po napoleonských vojnách o storočie skôr. Na ten však bolo pozvané aj Francúzsko ako porazená strana. Na rokovania po prvej svetovej vojne v Paríži neboli porazené mocnosti pozvané vôbec. Vylúčili nielen Nemecko, ktoré sa...
mohlo vyjadrovať iba písomne, ale aj Rakúsko-Uhorsko, Osmansku ríšu a rovnako aj Rusko, ktoré bolo dostatočne zaneprázdnené občianskou vojnou, ale hlavne podpísalo v roku 1918 separátny mier. No a dátum mierových rokovaní nevybrali náhodne. V ten istý deň, 18. januára v roku 1871, po poražke Francúzska vo francúzsko-pruskej vojne, bolo vo Versailles vyhlásené Nemecké císarstvo. Parížska mierová konferencia bola špecifická aj tým, že mala oficiálne ukončiť vojnu, ktorá bola zatiaľ najkrvavejšia, najdrahšia a najničivejšia ako akákoľvek iná v histórii.
Delegáti nielenže mali nájsť spôsob, ako to zmluvne ukončiť, ale zároveň mali vytvoriť akýsi nový poriadok pre fungovanie v Európe a vo svete, aby zabranili opetovnému vypuknutiu ďalšej vojny. Bola to údalosť s najvyššou prioritou. Do Paríža prišlo až 500 novinárov, aby na titulky tlače podali najaktuálnejšiu správu.
Okrem hláhu štátov, diplomatov a ich štábu, sa konferencie zúčastnili aj stovky odborníkov z rôznych oblastí. Pracovali v 52 komisiách a v niekoľkých ďalších podkomisiách, ktoré sa nakoniec stretli viac ako 1600 krát, aby vyriešili celý rád otázok. Ich úlohou bolo poskytovať poradenstvo osobám s rozhodujúcou právomocou.
Kvôli otázke viny za vojnu boli prítomní právnici. Ekonomovia a štatistici riešili vojnové reparácie, historici a geografi zase národné hranice a etnické menšiny. No aj napriek prítomnosti toľkých delegátov o hlavných rozhodnutiach mala posledné slovo rada desiatich, ktoré boli prítomní dvaja zástupcovia za Britániu, Francúzsko, Taliansko, Spojené štáty a Japonsko.
Avšak v krátkom časovom slede prevzala hlavnú kontrolu nad konferenciou tzv. Veľká štvorka. Všetky rozhodnutia uskutočňovali najmä oni.
Bol to americký prezident Woodrow Wilson, francúzský predseda vlády Georges Clemenceau, britský premiér David Lloyd George a talianský premiér Vittorio Orlando. Je potrebné zdôrazniť, že ich východisková situácia nebola vôbec jednoduchá. Vytvoriť nový svetový poriadok a ukončiť vojnu takéhoto rozmeru nebola najľahšia úloha.
Dokopy sa preto uzavrelo šesť parížských zmluv, ktoré spoločne niesli názov Versalsky mierový systém. Boli prijaté medzi rokmi 1919 až 1923. Najdôležitejšia z nich bola zmluva s Nemeckom z 28. júna 1919, kde jej podpisu došlo na zámku Versaj. Nemecko stratilo 13% svojho predvojnového územia a 10% do obyvateľstva.
Odňali mu všetky kolónie, ktoré si následne rozdielila Veľká Británia, Juhoafrická únia a Japonsko. Odovzdali Francúzsku Alsasko-Lotrinsko, územia Eupena Malmedy po plebiscite putovali Belgicku, časť Šlesvicka pripadla Dánsku, Hlučinsko odstúpili Československu, Pozňansko, časť Pomoranska, Pruska a Horného Slieska dostalo zase Poľsko. Prístav k Danisk sa stal slobodným mestom pod dočasnou správou spoločnosti národov.
Východné Prúsko bolo od ostatných časti Nemecka oddelené poľským koridorom k Daňsku. Sársko sa stalo autonómnym a po dobu 15 rokov malo byť v správe spoločnosti národov. Javý breh Rína zostal okupovaný tiež po dobu 15 rokov a pravý breh Rína bol do vzdialenosti 50 kilometrov demilitarizovaný.
Nemecku udelili aj prísne vojenské obmedzenia. Ich armáda bola zredukovaná na 100 000 mužov, Nesmeli budovať vojenské letectvo, ponorky, zepeliny, tanky, ťažké delostrelectvo a plynové zbranie. Versajská zmúva obmedzila aj tonáž nemeckého ľodstva a časť obchodného museli predať Britom ako vojnovú reparáciu. Ďalej museli zaplatiť reparácie vo výške 20 miliard mariek a najdôležitejším sa stal článok 231, v ktorom bolo Nemecko označené za hlavného vyníka vojny.
So spojnicami Nemecka sa mierove zmluvy podpisovali postupne. Zmluva s Rakúskom, tzv. Sanžermenska zo septembra 1919, zaviazala Rakúsko k prísľubu, že sa nikdy nepripoji k Nemecku. Ich armáda bola taktiež obmedzená na 30 tisíc vojakov, museli platiť reparácie, strata obchodného ľudstva bola v ich prípade i levantná, keďže Rakúsko bolo vnútrozemný štát, no a museli uznať existenciu nástupníckých štátov Československá, Polská, Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovencov. V prospech Talianska sa vzdali Južného Tyrolska a Istrie, v prospech Polska sa vzdali Haliče, v prospech Československa Čiech a Moravy, v prospech Kráľovstva Srbov, Chorvatov a Slovencov sa vzdali časti Korutánska, Štajerska, Kraňska a Dalmácie.
Od Maďarska však získali Burgenland okrem Šopron. S Bulharskom sa v novembri toho istého roku podpísala zmluva v Nojli. Bulhári sa vzdali v prospech Grécka Trácie, tým pádom stratili prístup k Egejskému moru a ďalej stratili čas Macedonie v prospech kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovencov. A prišli aj od Obrúdžu v prospech Rumunska.
Rovnako im obmedzili armádu a museli platiť vojnové reparácie. V júni 1920 sa podpisovala mierová zmluva s Maďarskom v Trianone. Maďari sa taktiež zaviazali platiť reparácie, obmedziť svoju armádu a uznali nezávislosť a územnú integritu všetkých nástupníckých štátov.
V prospech Československa stratili územie Slovenska so Žytným ostrovom a Podkarpackú Rus. V prospech Rumunska došli o Sedmohradskou a čas Banátu. V prospech Kráľovstva Srbou, Chorvátov a Slovencov stratili Chorvátsko, Slavonsko, Báčku a čas Banátu a v prospech Rakúska Burgenland okrem Šoprone.
Maďari touto zmluvou stratili 72% územia pôvodného Uhorska a trianonská zmluva sa stala ich nočnou morou pre celú medzivojnovú politiku. No a aj do dnešného dňa sa ozývajú hlasy, ktoré požadujú jej revíziu. Posledná bola zo Sévr. Táto zmluva bola fakticky poslednou bodkou za koncom Osmanskej ríše. Turecko stratilo 4 petiny svojho územia, boli nútení platiť reparácie, obmedziť armádu a pod medzinárodnú kontrolu prešli úžiny Bospor a Dardanely.
Uzavrecím týchto mierových zmluv sa v Strednej Európe vytvoril od Balckého mora až po Balkanský polostrov pásmo štátov, ktoré boli za svoj vznik vďačné spojencom a teda najmä Francúzsku. Tvorili tzv. sanitárny kordon, ktorý bol na jednej strane ochranou pred šírením bolševizmu z Ruska a na strane druhej bol francúzskou poistkou v prípade ďalšej vojny s Nemeckom.
Hlavy výťazných mocností taktiež viednali založenie spoločnosti národov, čo bol posledný zo 14 bodov prezidenta Woodrova Wilsona. A paradoxne, aj keď to bola predstava a požiadavka amerického prezidenta, Amerika sa do nej nikdy nepripojila, pretože americký senát odmietol Wilsonovú požiadavku na trvalejšie angažovanie v Európe. To v konečnom dôsledku ešte viac oslabilo schopnosť spoločnosti národov dosiahnuť niečo v globálnom meradle. Je ďalšou nevýhodou, na ktorej v podstate aj stroskotala, bol fakt, že spoločnosť národov nedisponovala vojskom a išlo skôr len o nejaké diskusné fórum a neskutočne fungujúcu organizáciu, ktorá by mala politickú silu niečo presadiť. Mierové usporiadanie v Európe malo svoj protipol v oblasti Tichomoria a ďalekého východu.
Washingtonská mierová konferencia, ktorá bola zvolaná medzi rokmi 1921 až 1922, riešila vzajomný pomer veľkosti a tonáže vojnových lodí, potvrdila nedotknutelnosť držav na ďalekom východe a v Pacifiku a vyhlasila princíp otvorených dverí v Číne. To je voľnú účasť prístupu všetkých veľmocí na čínsky trh. Verselská a vošingtonská mierová konferencia spolu vytvárali hlavné obrysy povojnového úsporedania sveta. Práve preto sa o ňom hovorí ako o Verselsko-vošingtonskom systéme.
stal sa východiskovým faktorom vývoja medzinárodných vzťahov v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Pobúrení zostali najmä Nemci, Maďari, ale paradoxne aj Taliani. A to sa samozrejme nezaobyšlo bez následkov. Povaha násilia v Prvej svetovej vojne a následne aj charakter mierových zmluv mali zásadný vplyv na zvyšok 20. storočia.
Žiadne prímerie a žiadna mierová zmluva nedokázala ukončiť tento začarovaný cyklus ktorý veľká vojna rozputala. No a ak by ste chceli vedieť, čo si o obsahu Versajskej mierovej zmluvy myslela v tom čase redakcia novín Daily Herald a ilustratoru Will Dyson, pozrite si moje staršie video, v ktorom analýzujem jeho karikatúru. No a ak sa vám toto video páčilo, tak pomôžte tomuto kanálu rásť a vidíme sa na budúce.