Hashtag čitateľský denník Za tvorbou každého literárneho diela sa skrýva príbeh. Dnešný čitateľský denník ti prináša Univerzita Komenského v Bratislave. Miesto, kde sa začínajú úspešné príbehy. Od lekárstva, cez manažment až po teoretickú fyziku.
Univerzita Komenského v Bratislave má v ponuke takmer 900 študijných programov, mnohé z nich na žiadnej inej univerzite na Slovensku nenájdete. Medzinárodné rebríčky ju radia k dvom percentám najkvalitnejších škôl na svete. Vyberte si ešte dnes váš budúci študíny program na Univerzite Komenského.
Deadline na príhlášky na každú fakultu UK a ďalšie informácie o štúdiu nájdete na stránke www.študujnauk.sk A ešte raz www.študujnauk.sk Univerzita Komenského v Bratislave. U nás sa začínajú úspešné príbehy. Ladislav Mňačko, ako chutí moc?
Ide o jedno z najvýznamnejších slovenských diel 20. storočia, ktoré si dovolilo otvorene kritizovať komunistický režim v Československu. Neddivu, že bolo na viac ako 20 rokov zakázané a jeho autora vyškrtli z učebníc literatúry. A to aj napriek tomu, že bol kedysi presvedčeným komunistom. Dnes sa pozrieme na dielo, ako chutí moc od Ladislava Mňačka.
Začnem však otázkou. V posledných týždňoch sa dosť hovorilo o výročí novembra 89. Vieš však povedať dátum vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktorý na viac ako dve dekády umocnil pozíciu komunistického režimu u nás? Dám ti chvíľku na zamyslenie. Ak si odpovedal 21. august 1968, gratulujem.
Tento dátum bude mimoriadne dôležitý aj pre dielo, ktoré si dnes rozoberieme. Stručne o autorovi. Aby som hneď na úvod poprel názov rubriky, dnes to nebude až tak stručné, keďže život Ladislava Mňačka je zaujímavý ako román.
Mňačko sa narodil v roku 1919 vo Valašských Klobúkoch. Detstvo prežil v Martine v chudobnejších robotníckych pomeroch. Pracoval v lekárni a ako stavebný robotník.
Už v roku začiatku druhej svetovej vojny sa pokusil prvýkrát odísť do inej krajiny. V roku 1939 neúspešne utekal do Sovjetského zvezu. V roku 1940 sa pokusil prekročiť nemecko-holandské hranice.
Kvôli tomu bol uväznený v koncentračnom tábore v Nemecku na nútených prácach. V roku 1944 Mňačko z koncentračného táboru utiekol a vstúpil medzi partizánov, čo sa výrazne podpísalo v jeho neskoršej tvorbe. Po vojne bol aktivným členom komunistickej strany.
Patril medzi tzv. komunistických idealistov, čo je ďalšia výrazná črta jeho neskoršej tvorby a tiež románu, o ktorom budem v dnešnom podcaste hovoriť. Okrem vojny, slovenského národného povstania a komunizmu ovplyvnilo jeho tvorbu aj neskoršie povolanie. Stal sa totiž novinárom. Pracoval pre rude právo, pravdu a kultúrny život.
Reportážný štýl sa stal klúčový pre jeho literárnu tvorbu. Nazývali ho tiež slovenským zúrivým reportérom. Mňačko sa však začal postupne rozchádzať so smerovaním Československa.
Prešiel tak do tábora kritikov a odporcov režimu. V 60-tych rokoch Mňačko znovu utekal. V roku 1967 emigroval do Izraela, začo bol zbavený občianstva a vyhodený z komunistickej strany.
Prišiel však rok 1968 a s ním aj uvolnenie atmosféry v období tzv. Pražskej jary. V marci 1968 sa tak do Československa vrátil. Nepobudol tu ale dlho. 21. augusta 1968 totiž do Československa vstúpili vojska Varšavskej zmluvy.
Mňačko odišielo 7 dní neskôr a usadil sa v rakúskom Eisenštate. Paradoxne tak žil len niekoľko desiatok kilometrov od Slovenska, no za železnou oponou. Dnes by si sa tam dostal z Bratislavy tak za hodinku jazdy autom a bez pasovej kontroly.
Jeho diela tak boli zakázané, vyradené z knižníc a skartované. Mňačko v socialistickom Československu jednoducho prestal existovať. Koncom roku 1989 prišla nežná revolúcia a Mňačko sa vrátil. Žil striedavo v Stupavé a Prahe. Ako väčšine nespokojnému spisovateľovi sa mu nepáčilo rozdelenie Československa.
Zomral náhle počas návštevy Bratislavy v roku 1994. V tom čase mal rozpísané svoje pamäte, ktoré nikdy nedokončil. Škoda, lebo ako vidíš, jeho životu sme venovali niekoľko minút. Bol plný zvratov a zaujímavých udalostí. Teraz sa pristavme ešte pri jeho diele.
Pred emigráciou do Rakúska napísal tri mimoriadne dôležité knihy. Smrca volá Engelchen bol román, ktorý vychádzal z jeho skúsenosti z druhej svetovej vojny. Opisuje v ňom osud obce, v ktorej pôsobí partizánska skupina.
Mňačko brilantne vykresluje povahu všetkých postav. Strach, nedôveru, vinu a ťažobu, ktorú ľudia i partizáni počas vojny zažili. Ďalšou mimoriadne zaujímavou knihou je zbierka reportáži o neskorené reportáže.
Tu naplno využil svoj reportérsky talent a zároveň potrebu vystupovať proti vládnúcemu režimu. Otvorene tu napríklad písal o vykonštruovaných politických procesoch v... v 50. rokoch. Tretím dielom je románový pamflet Ako chutí moc, ktorý si teraz rozoberieme.
Obsah diela. Na rovinu si môžeme povedať, že obsah je pomerne nevýrazný. Sú to však úvahy hlavnej postavy vo vzťahu k moci a režimu, ktoré robia z knihy Ako chutí moc výnimočné dielo. Čo je však románový pamflet?
Pomenovanie, ktoré sa vyskytuje pri takmer každom opise tejto knihy. Pamflet, inak nazývaný aj hanopis, Je literárne dielo, ktoré kritizuje spoločnosť alebo jednotlivca. Vlastnosti sa tu zveličujú, zdôrazňujú sa záporné stránky.
Typicky je pre politické témy. A to platí aj pre Ako chutí moc. Hlavnou postavou Ako chutí moc je fotograf Frank, ktorý sa ocitol na pohrebe svojho bývalého kamaráta, inak vysokého funkcionára strany.
Jeho povinnosťou je mapovať prípravy i samotný pohreb a dodávať fotografie redakcií. Tento čas Frank využíva na uvažovanie o osobe mŕtvého. Mimochodom, jeho meno nepoznáme.
V knihe sa nazýva len mŕtvy. A práve podobnosť mŕtvého s niekdajším skutočným prezidentom Antoninom Novotným bol jedným z dôvodov, prečo knihu zakázali. Frank sa v pamäti vrácia k spoločným zážitkom s mŕtvým.
Bojovali spolu v Slovenskom národnom povstaní, boli blízki kamaráti. Mŕtvý Frankovi dokonca prebral devča. No ani to však ich vzťahu výrazne neuškodilo. To sa zmenilo, až keď mŕtvý začal rástať v politickom rebríčku a dostával sa k čoraz väčšej moci.
Nechal zavrieť ľudí, ktorí mu počas vojny pomáhali a schovávali ho. Začal postupne zabúdať na svojich vlastných priateľov. Svoju manželku, zmienovanú Frankovú bývalú frajerku, stihol opustiť, vydediť vlastného syna a oženiť sa so sekretárkou.
S Frankom sa občas stretával, no tieto stretnutia už neboli tak priateľské ako kedysi. Boli plné pretvárky. Mrtvý totiž na svoju minulosť zabudol.
Začal byť paranoidný a nikomu neveril. Ty si bol vodcovský typ. Nikto ti to neupieral.
Každý ťa rešpektoval, nepriatelia sa ťa báli, spoznali včas nebezpečenstvo tvojej osobnosti, chceli ťa zničiť a nezničili ťa. Nepriatelia ťa nezničili. Zničili ťa priatelia? Nie.
Zničil si sa sám. Vodcovský typ, ktorý prestane viesť sám seba, nemá viac právo stáť na čele. Aj tento citát vystihuje úvahy Mňačka alebo fotografa Franka o moci.
Tieto úvahy sa ako niť ťahajú celým dielom. Späť k príbehu mŕtvého, ktorý postupne rozúzluje Frank, rozprávač. Moc mŕtvého začala upadať a rozhodli sa ho postupne odstaviť, aj keď na prvý pohľad ostal mocným mužom.
Rozhodnutia za neho robili ľudia v pozadí. Napríklad Galovič, ktorý v podstate rozhodol, že už mŕtvy nie je skutočne dôležitý. Mŕtvy bol ako bábka. Keď zomrel, museli utajiť i dôvod jeho smrti, lebo im prišla nedôstojná. Oficiálne sa hovorilo, že zomrel na leukemiu.
V skutočnosti zomrel na uremiu, teda moč v krvi. A na pohrebe sa všetci tvárili, ako im na ňom záležalo, aký bol dôležitý. V skutočnosti prejavy hovorili ľudia, ktorí ho neznášali, ktorým bol úplne ukradnutý.
Čo tým chcel autor povedať? Ako napoveda názov, viac ako obsah diela je dôležitá jeho myšlienka. Tou je opantanie mocov, strácanie zábran a morálny úpadok človeka v pozícii, keď je pri moci. Kritizuje však nielen jednotlivca, ale aj celý systém.
Ide o jednu z mála otvorených kritik politikov v období minulého režimu na našom území. Hoci mena nie sú celkom jasné, Mňačka ako kedysi aktivného komunistu inšpirovali skutočné osoby, ktoré sa nachádzali vo významných funkciách. Mňačkov štýl je vecný, realistický, dokonca až novinársky.
S postavou mŕtvého sa zoznamujeme na jeho pohrebe. Autor tak cez postavu Franka postupne cez spomienky rozpráva jeho príbeh. Čím sa blísnuť? Vydanie knihy Ako chutí moc bolo zakázané už po jej napísaní v roku 1966. Ešte pred vydaním v Československu tak vyšla vo Viedni a Londýne. Po slovensky bola vydaná až v roku 1968, keď sa na krátku chvíľu uvoľnila spoločenská i politická situácia.
Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy a naslednej normalizácii bola kniha opäť zakázaná. Napriek tomu, že situácia v našej krajine sa od pádu komunizmu v roku 1989 výrazne zmenila, myšlienky Mňačka o moci a jej vplyvu na človeka sú aktuálne aj v dnešnej dobe. Kniha tak pôsobí zaujímavo nielen z historického hľadiska, ale i nadčasovo. Podobné dielo by sa totiž dalo pri pohľade na politickú scénu napísať aj v súčasnosti. Akurát by už nebolo zakázané.
Literárna kritika nazýva dielo Ako chutí moc aj politickým thrillerom. Prepojenie príbehu s politikou dnes často využívajú aj súčasní autory, ktorí napríklad píšu romány o prepojení mafie na štát. Tolko dnes k Ladislavovi Mňačkovi a jeho knihe Ako chutí moc. Ak sa ti podcast páčil, nezabudni nám dať follow na Spotify, 5 hviezdiček na Apple Podcasts alebo palec hore na YouTube.
Prípadne o nás povedz spolužiakom a kamošom. Okrem čitateľského denníka nájdeš na podcastových platformách aj náš podcast Schooltech, kde máme spracované maturitné okruhy z literatúry a angličtiny, ale aj učivo občianskej náuky. A nezabudni sledovať web hashtag.sk.
Počujeme sa pri ďalšej kapitole z nášho čitateľského denníka.